Život je ako tragikomédia. Niekedy nevieš, či sa máš skôr smiať, alebo plakať.
Človek si často krát pripadá bezbranný. A pritom má nohy, ruky, zuby a nechty. A predovšetkým hlavu, ktorá sa dokáže rozhodnúť a zvoliť si jednu z možností medzi útokom alebo únikom. A taktiež dokáže aj hovoriť! Hovorené či písané slová (a informácie) boli vždy tou najmocnejšou zbraňou.
Niektorí ľudia, na to, čo všetko prežili, sú ešte pomerne normálni.
Iní zase dokážu svoje psychické poruchy dokonale ukrývať…
Niektorým ľuďom by možno pomohla lobotómia…
Iní proste nemajú na to, aby pochopili.
Niektorí ľudia sa behom života zostria, iní otupia.
Pár ľudí rozmýšľa tak, akoby práve prekonali mozgovú porážku…
Niektorí ľudia, keď práve nemôžu niečo dirigovať a režírovať, a ani si pred druhými zahrať svoje vlastné divadlo, tak sa s nimi chcú hrať aspoň hru na mačku a myš. Alebo aspoň na schovávačku.
Pár ľuďom by pomohlo, keby získali kameň mudrcov. No niektorým by asi nepomohlo ani to. (Tie ´Zlatokopky´ teda vôbec nie sú hlúpe… Vedia, že ten kameň mudrcov predsa len musí niekde byť…)
Niektorí ľudia hrajú tých blbcov naozaj skvele. Iní to, žiaľ, nehrajú vôbec…
Niektorí ľudia si o sebe myslia, že sú orly, a pritom sú to len kuriatka. Iní to zase majú naopak…
Niektorí ľudia majú desiatky až stovky priateľov na FB, no pritom nikoho, s kým by mohli ísť na kávu, a normálne sa s ním pozhovárať. Iní majú kamarátov len dvoch alebo troch, a je z nich taká skvelá partia, že cestujú po celom svete.
Niekedy však stačí aj jeden jediný priateľ, ktorému sa môžete naplno vyžalovať… a on vás (v tú noc :)) nechá prespať u seba. Prípadne vám ešte aj uvarí slepačiu polievočku… 🙂
Celá debata | RSS tejto debaty